Clovek, ktorý hladá primnoho priatelov, robí to na vlastnú škodu; ale niekto milujúci pridrža sa vernejšie ako brat.

Ked prijde bezbožník, prijde aj pohrdanie a s nevážnostou potupa.

Rozum cloveka zdrža jeho hnev, a je mu na ozdobu prejst ponad previnenie.

Žiadost cloveka je preukazovat svoju milost; ale lepší je chudobný ako lhár.

Mužný duch znáša svoju nemoc; ale zroneného ducha kto unesie?

Ten, kto splodil sprostáka, splodil ho na svoj zármutok, a nebude sa radovat otec blázna.

Lepší je chudobný, ktorý chodí vo svojej prostote a nevine, ako ten, kto je prevrátených rtov a je blázon.

Slová úst muža sú jako hlboké vody, rozvodnený potok pramen múdrosti.

Hnev králov je ako revanie mladého lva; ale jeho láskavost ako rosa na bylinu.

Srdce rozumného nadobudne známosti, a ucho múdrych hladá známost.

Radostné srdce je výborným liekom; ale zronený duch suší kosti.

Ani vtedy, ked je duša bez známosti, nie je dobre, a ten, kto náhli nohami, hreší.

Nie je dobré hladiet na osobu bezbožného, tak aby niekto zohnul spravedlivého v súde.

Bláznivý syn je zkazou svojmu otcovi, a neprestajným kvapkaním so strechy zvady ženy.

Dar cloveka upriestrannuje mu a vedie ho pred velkých.

Bezbožník berie úplatný dar z lona, aby zohnul stezky súdu.

Bláznovstvo cloveka prevracia jeho cestu, a jeho srdce sa hnevá na Hospodina.

Rty blázna vchádzajú do sporu, a jeho ústa volajú po úderoch.

Dom a majetok sú dedicstvom po otcoch, ale od Hospodina rozumná žena.

Spravedlivým sa vidí ten, kto je prvý vo svojom spore; ale ked prijde jeho blížny, ide mu na dno.

Na tvári rozumného vidiet múdrost; ale oci blázna behajú až na koniec zeme.